To, čo sme v uplynulých hodinách sledovali na oblohe, nebolo len krásne divadlo, ale výsledok gigantického fyzikálneho procesu. Polárna žiara, kedysi výsada severských krajín, sa v roku 2026 stáva na Slovensku čoraz častejším hosťom. Ako je však možné, že častice zo Slnka rozsvietia oblohu práve nad našimi hlavami?
Všetko sa začína približne 150 miliónov kilometrov od nás – na Slnku. Hoci sa nám zdá byť nemenné, v skutočnosti je to búrlivý magnetický kotol, ktorý do vesmíru neustále chrlí nabité častice.
1. Recept na nebeské divadlo
Polárna žiara (aurora borealis) vzniká v momente, keď sa oblak nabitých častíc zo Slnka (elektróny a protóny) zrazí s magnetickým poľom našej Zeme.
Naša planéta funguje ako obrovský magnet. Keď častice slnečného vetra narazia na jej magnetický štít, väčšina z nich sa odrazí, no časť sa „skĺzne“ pozdĺž magnetických siločiar smerom k severnému a južnému pólu. Tam preniknú do atmosféry, kde narazia na atómy kyslíka a dusíka. Pri tejto zrážke dôjde k odovzdaniu energie, ktorú atómy následne vyžiaria vo forme viditeľného svetla.
- Kyslík v nižších výškach svieti zeleno, vo vyšších (nad 200 km) červeno.
- Dusík pridáva do farebnej palety modrú alebo fialovú.
2. Prečo sme ju videli na Slovensku?
Za bežných podmienok sa častice dostanú len do oblastí za polárnym kruhom (Nórsko, Island). Aby sme ju videli u nás, musí nastať geomagnetická búrka.
Keď je slnečná erupcia mimoriadne silná, prúd častíc do magnetosféry doslova „zatlačí“. Magnetické pole Zeme sa pod týmto náporom deformuje a oblasť, kde častice vstupujú do atmosféry (tzv. aurorálny ovál), sa rozšíri smerom k rovníku. Čím silnejšia je búrka (meraná stupnicou G1 až G5), tým južnejšie môžeme žiaru pozorovať. Včerajšia búrka dosiahla stupeň G4, čo posunulo hranicu viditeľnosti až hlboko do strednej Európy.
3. Príbeh aktuálnej žiary: Čo sa stalo na Slnku?
Polárna žiara z 19. a 20. januára 2026 má jasného vinníka. Na Slnku sa vytvorila obrovská slnečná škvrna, v ktorej došlo k náhlemu prepojeniu magnetických siločiar. Tento proces vystrelil do priestoru obrovské množstvo plazmy, známe ako výron koronálnej hmoty (CME).
Tento oblak hmoty neputoval vesmírom náhodne – smeroval priamo k Zemi. Počas cesty trvajúcej necelé dva dni nabral rýchlosť miliónov kilometrov za hodinu. Keď tento „kozmický projektil“ zasiahol našu magnetosféru, vyvolal silné otrasy v zemskom magnetizme, čo sme na oblohe vnímali ako intenzívnu červenú žiaru – práve červená farba je typická pre žiaru pozorovanú z veľkých diaľok, pretože pochádza z najvyšších vrstiev atmosféry.
Zaujímavosť na záver
Vedeli ste, že polárna žiara aj „spieva“? Pri extrémne silných búrkach môžu vznikať nízkofrekvenčné zvuky, ktoré však ľudské ucho zachytí len zriedka. To, čo sme videli na Slovensku, je dôkazom, že žijeme v období solárneho maxima, kedy je Slnko najaktívnejšie za posledných 11 rokov.
