Satelity ukázali dve záhadné „čierne diery“ z vírov v južnej časti Atlantického oceánu – mimoriadne silné „lieviky“, ktoré nasávajú vodu do hlbín.
Tieto víry, ktoré nikdy predtým neboli videné, by mohli nasávať lode, trosky a dokonca aj živé tvory, pretože stiahnu 1,3 milióna kubických metrov vody za sekundu. Dve z týchto čiernych dier – alebo „vírov“ – spozorovali v priebehu troch mesiacov fyzici z Zürichu a Miami. Tieto silné vírivé prúdy opísali ako „maelstromy“ a sú „matematickou obdobou“ čiernych dier – keďže vraj robia s vodou presne to isté, čo čierne diery so svetlom.
Tieto objavy by mohli priniesť nové poznatky o tom, ako oceánske prúdy prenášajú nečistoty, a mohli by mať dokonca vplyv na štúdie o zmene klímy.
Astronomické čierne diery ohýbajú časopriestor do permanentne kolabujúcich vírov. Samotné svetlo sa okolo nich ohýba, čo umožňuje astronómom zistiť ich existenciu.
Podobne tieto oceánske víry poháňajú prúdy do takmer trvalých špirál, ktoré do týchto vodných plôch vťahujú nečistoty, ropu a potenciálne aj živé tvory. Je ťažké niečo z toho prehliadnuť.
Vedci na opis svojho objavu použili poviedku Edgara Allena Poea z roku 1841 „Zostup do maelstrómu“:
„Okraj víru tvoril široký pás trblietavých črepín, ale žiadna čiastočka z neho neskĺzla do hrdla strašného ponoru…“
Možnosť uplatniť rovnaké matematické princípy na vodné prúdy na Zemi ako na čierne diery vo vesmíre je nečakaným vedľajším účinkom všeobecnej teórie relativity.
Tento jav bol pozorovaný v južnom Atlantiku a juhozápadnej časti Indického oceánu pomocou satelitného snímania určeného na sledovanie vodného ekvivalentu prúdov čiernych dier. Vedci v tejto oblasti tvrdia, že maesltrómy sú výrazné vďaka Agulhasovmu prúdu v Indickom oceáne, ktorý smeruje na juh.
V priebehu troch mesiacov sa našli dve dokonalé zhody, ktoré napodobňovali správanie čiernych dier. „V južnom Atlantiku sme našli výnimočne koherentné prúdy materiálu vyplnené analógiami z fotosféry okolo čiernych dier,“ uviedli George Haller zo Švajčiarskeho federálneho technologického inštitútu v Zürichu a Francisco Beron-Vera z Miami University na Floride, ktorí pracovali na štúdii.
Pojem „fotosféra“ označuje svetlo zachytené okolo astronomických čiernych dier a v tomto ohľade je porovnateľný s prstencami úlomkov, ktoré sa vytvárajú okolo týchto oceánskych vírov. Ako uvádzajú Haller a Beron-Vera, „tieto víry zachytávajú a pohlcujú okolitý pasívne plávajúci odpad“.
Haller a Beron-Vera vo svojich výsledkoch výskumu vyjadrujú prekvapenie nad tým, že našli reálne príklady, ktoré sa správajú tak blízko teoretickým rovniciam. „Víry v turbulencii si často predstavujeme ako rotujúce telesá kvapaliny, ktoré sa pohybujú ako koherentné ostrovy v inak nekoherentnom okolitom prúdení. Tento … pohľad je príťažlivo jednoduchý, ale náročný na aplikáciu pri skutočnej detekcii vírov.
Tieto víry sa detekujú podľa ich rotujúcich okrajov, ktoré vedci na základe priekopníckeho výskumu Stephena Hawkinga o čiernych dierach považujú za spoľahlivý indikátor toho, že sa v nich nachádza vír: „Intuitívne sa predpokladá, že nejaký … fluidný vír musí vo svojom vnútri obsahovať takúto singularitu, rovnako ako sa predpokladá, že čierne diery obsahujú Penroseove-Hawkingove singularity. Tento predpoklad sa ukázal ako správny.
Takéto singularity, ako ich nazvali, trvajú celé mesiace a pohybujú sa po oceánoch bez toho, aby zasahovali do iných prúdov.
Môžu preto prenášať vodu s rôznou teplotou a slanosťou do iných oblastí oceánu, čo môže potenciálne ovplyvniť regionálnu klímu.
Haller a Beron-Vera zistili, že tieto víry prepravujú vodu severozápadným smerom o 30 % rýchlejšie, ako sa doteraz počítalo – rýchlosťou zodpovedajúcou 1,3 milióna kubických metrov vody za sekundu.
Okrem toho sa zistilo, že tieto víry sa vyskytujú aj štyrikrát hlbšie v oceáne, než sa doteraz odhadovalo; v štúdii sa našli ich príklady v hĺbke až 2 000 metrov pod hladinou.
