Na najstaršej budove v meste je niečo, čo tam nepatrí. Väčšina Bystričanov okolo toho prejde bez povšimnutia, no my sme sa zastavili. Detailné fotografie odhalili stopy, ktoré sa pripisujú vojakom, no pravda je oveľa mrazivejšia (foto: plenum.sk)
Námestie Štefana Moysesa v Banskej Bystrici žije svojím bežným tempom. Kým sme s fotoaparátom stáli pred masívnymi múrmi Farského kostola Nanebovzatia Panny Márie, okolo nás prešli desiatky, možno stovky ľudí. Ponáhľali sa do práce, na kávu, alebo len prechádzali cez mestský hrad.
Nikto z nich sa nepozrel na stenu pri vchode. Nikto si nevšimol to, čo sme prišli zdokumentovať my. Pritom, akonáhle sa na to zameriate, je nemožné to nevidieť.
Ryhy, ktoré nedávajú spávať historikom
Keď sme podišli celkom blízko k južnému portálu, naskytol sa nám zvláštny pohľad. Do tvrdého kameňa sú vryté hlboké, vertikálne zárezy. Nie sú to jemné škrabance. Sú to masívne ryhy – niektoré majú dĺžku aj 20 centimetrov a sú tak hlboké, že sa do nich pohodlne zmestí prst.
Sú hladké, vyhladené storočiami. Pôsobia takmer organicky, akoby kameň tiekol. Ale kameň netečie. Niekto, alebo niečo, to muselo urobiť silou.
Miestna legenda, ktorú vám povie takmer každý sprievodca, znie logicky: „To sú stopy po šabliach. Keď nás napadli Turci, vojaci si tu brúsili zbrane, aby boli posvätené.“
Časová os nesedí
Na prvý pohľad to dáva zmysel. Tento kostol tu stojí už od polovice 13. storočia (približne od roku 1255), takže pamätá naozaj všetko. Osmanská ríša a turecké vojská začali ohrozovať naše územie najmä v 16. a 17. storočí (po bitke pri Moháči 1526).
Máme tu teda kostol a máme tu vojnu. Lenže keď sa na tie ryhy pozriete zblízka, ako sme to urobili my, teória o mečoch sa začne rozpadávať.
- Pieskovec ničí oceľ: Ak by si vojak brúsil drahý meč o tento typ kameňa, zničil by si ostrie.
- Tvar rýh: Sú oblé, elipsovité. Meč by zanechal ostrú ryhu, nie takúto „vaničku“.
Ak to teda neboli vojaci chystajúci sa zabíjať, kto to bol?
Rozuzlenie: Zúfalstvo namiesto zbraní
Pátranie nás doviedlo k fenoménu, o ktorom sa na školách neučí. Tieto ryhy nie sú unikátom Banskej Bystrice. Rovnaké záhadné stopy nájdete na chrámoch v nemeckom Regensburgu, v českom Hradci Králové či na katedrálach vo Francúzsku.
Nejde o vojnu. Ide o liek.
V stredoveku a ranom novoveku, práve v časoch, keď tieto ryhy vznikali, ľudia verili v magickú moc „posvätného prachu“. Keď ich trápili neznesiteľné bolesti zubov, epidémie, alebo keď im umieralo dieťa v horúčkach a lieky neexistovali, prišli ku kostolu.
Verili, že prach zoškrabaný z posväteného múru chrámu ich zachráni. Lyžicami, mincami či kúskami kovu trpezlivo vyškrabávali do kameňa ryhy, aby získali trochu kamennej múčky. Tú potom sypali do vína alebo vody a pili ako zázračný liek.
Tie 20-centimetrové ryhy, ktoré dnes tisíce ľudí denne ignorujú, nie sú dôkazom agresie a brúsenia zbraní. Sú nemým svedectvom o obrovskom ľudskom strachu, bolesti a nádeji obyčajných Bystričanov pred stovkami rokov.
Definitívnu odpoveď si vzali do hrobu
Hoci historici a porovnania so zahraničnými katedrálami naznačujú teóriu o liečivom prachu, stopercentnú istotu dnes už nemôže mať nikto. Nemôžeme sa vrátiť v čase o 500 rokov späť a pozrieť sa cez rameno človeku, ktorý do steny vryl prvú hlbokú ryhu.
Možno to bol naozaj vojak, ktorý v strachu pred blížiacou sa tureckou armádou veril, že otupenie meča o kostol mu zachráni život. Možno to bola matka, ktorá lyžicou vyškrabávala kameň pre choré dieťa. A možno išlo o starodávny rituál kresania „živého ohňa“ počas Veľkej noci, na ktorý sme už dávno zabudli.
Keď stojíte pred týmto múrom a prechádzate prstom po hladkom kameni, cítite len chladnú históriu. Kostol Nanebovzatia Panny Márie si svoje tajomstvo stráži.
Pre jedných to navždy ostanú stopy odvahy a vojny, pre iných dôkaz viery a liečiteľstva. Isté je len jedno – v centre Banskej Bystrice máme unikát, ktorý po stáročia fascinuje a znepokojuje zároveň. A možno je to tak dobre. Niektoré záhady sú najkrajšie práve vtedy, keď ostanú nevyriešené.
