V čase rastúceho napätia vo svete sa čoraz viac Slovákov pýta: Čo ak by prišlo k najhoršiemu? Zatiaľ čo bežní muži si prezerajú svoje staré vojenské knižky, v zákulisí zákonov je jasne napísané, kto by v prípade vojny musel vymeniť kanceláriu za zákop a kto by, naopak, zostal v relatívnom bezpečí.
Odpoveď na otázku, či by sme v prvej línii videli ministrov alebo poslancov, vás zrejme neprekvapí.
Štát musí fungovať, aj keď padajú bomby
Slovenská legislatíva, konkrétne Zákon o brannej povinnosti, hovorí jasnou rečou. Hlavným argumentom štátu je tzv. „zachovanie kontinuity“. Zjednodušene povedané, štát sa nemôže nechať riadiť niekým, kto je práve v boji.
Kto je zo zákona oslobodený od mimoriadnej služby?
- Poslanci NR SR a členovia vlády: Zákon ich v § 17 explicitne uvádza ako osoby, ktoré sa nepovolávajú. Musia totiž prijímať kľúčové rozhodnutia, schvaľovať rozpočet na obranu a prípadné mierové dohody.
- Prezident SR: Ako hlavný veliteľ ozbrojených síl má svoje miesto v riadiacom centre, nie v zákope.
- Sudcovia Ústavného súdu a generálny prokurátor: Aby zostala zachovaná aspoň základná spravodlivosť a zákonnosť.
Primátori áno, mestskí poslanci (možno) nie
Zaujímavá situácia nastáva pri samosprávach. Zatiaľ čo primátori a starostovia sú pre štát kľúčoví, pretože v obciach riadia civilnú ochranu a zásobovanie, radoví mestskí či krajskí poslanci takéto privilégium nemajú. Ak majú vek do 55 rokov a sú zdravotne spôsobilí, povolávací rozkaz by im v schránke pristál rovnako ako ich voličom.
Policajti a úradníci: Iná uniforma, rovnaké riziko?
Mnohí sa spoliehajú na to, že práca pre štát ich ochráni. Realita je však zložitejšia:
- Policajti a hasiči: Väčšinou zostávajú vo svojich zložkách, ale ich režim sa mení na vojenský. Plnili by úlohy vnútornej bezpečnosti.
- Štátni úradníci: Na front by nemuseli ísť len tí, ktorých pozície sú dôležité pre „hospodársku mobilizáciu“. Ide o IT špecialistov, nákupcov strategických surovín či ľudí, ktorí zabezpečujú chod energií a potravín.
- Lekári a zdravotníci: Tí by dostali tzv. pracovnú povinnosť. Bojovali by síce v prvej línii, ale v bielych plášťoch v nemocniciach.
Kto teda reálne dostane do ruky zbraň?
Ak by bola vyhlásená mobilizácia, branná povinnosť sa týka každého muža – občana SR od 19 do 55 rokov.
„Prioritne by štát povolával registrovaných záložníkov, teda mužov, ktorí už prešli vojenským výcvikom alebo povinnou vojnou v minulosti. Nasledovali by ostatní muži v stanovenom vekovom rozpätí.“
Existuje cesta von?
Slovensko umožňuje mužom odmietnuť boj so zbraňou v ruke z dôvodu svedomia alebo náboženského presvedčenia. Pozor však na háčik: Takéto vyhlásenie je možné podať len v čase mieru (každý rok v januári). Ak by ste ho podali až po vyhlásení vojnového stavu, bolo by neplatné. Navyše, ani toto vás nezbaví povinnosti – namiesto samopalu by ste dostali lopatu alebo pomocné práce v nemocnici v rámci alternatívnej služby.
Verdikt
Zatiaľ čo bežný občan by v prípade konfliktu čelil tvrdej realite frontu alebo nútených prác, politické špičky majú zákonom garantované „miesto v centrále“. Je to daň za fungovanie systému, ktorú však mnohí vnímajú ako nespravodlivú.
