Naši predkovia pevne verili, že priazeň osudu si možno nakloniť správnymi rituálmi. Symbolické úkony sprevádzali takmer každú významnejšiu udalosť – od narodenia až po ukončenie roka.
Mimoriadne dôležité boli oslavy konca žatvy, keď sa ďakovalo zemi za úrodu a zároveň sa vykonávali jednoduché rituály, ktoré mali zabezpečiť šťastie a hojnosť do ďalších mesiacov.
Poďakovanie zemi po skončení žatvy
Starí Slovania spájali koniec poľnohospodárskych prác so sviatkom bohyni zeme a plodnosti – Mokoš. Najčastejšie sa slávil 1. októbra, no v niektorých regiónoch až na konci mesiaca. Ľudia prinášali symbolické obety, zapletali vence z jesenných kvetov, zakladali ohne a pripravovali pokrmy, ktoré mali vyjadriť vďaku prírode.
Niektoré historické pramene dokonca uvádzajú, že sviatok Matky Zeme sa mohol sláviť aj 15. augusta. Nie je náhoda, že mnohé staroslovanské sviatky sa časom prekrývali s kresťanskými alebo štátnymi sviatkami – tradície sa prelínali a zachovali sa v ľudovej pamäti.
Rituál pre šťastie a hojnosť
Medzi zaujímavé úkony, ktoré vykonávali najmä ženy, patrilo položenie malého klbka vlny a nožníc k prahu domu. Tento symbolický dar pre zem mal zabezpečiť štedrosť osudu a ochranu domácnosti.
Za mimoriadne silný sa považoval rituál s červenou vlnou – práve tá bola v starých časoch chápaná ako farba života, plodnosti a šťastia. Nemusel to byť celý klbko, stačila aj malá guľôčka vlny. Tá sa buď položila k dverám, alebo zakopala do zeme ako obeta.
Podľa viery predkov platilo jednoduché pravidlo: ak bol človek štedrý k prírode, príroda sa mu odvďačila rovnakou mierou.
Staré tradície ako odkaz pre dnešok
Hoci dnes tieto zvyky pôsobia skôr ako povery, v minulosti mali hlboký význam. Predkovia cez ne vyjadrovali úctu k pôde, ktorá ich živila, a posilňovali si pocit istoty v čase, keď bol život úzko spätý s rytmom prírody.
