Na Štedrý večer sa v slovenských domácnostiach deje jeden nenápadný okamih: pri zbieraní kostí, šalátu a omrviniek pristane na stole drobnosť, ktorá sa potom presťahuje medzi bankovky. Vzniká tým tichá dohoda so šťastím — bez potvrdenia, bez podpisu, len s leskom jednej kaprej šupiny.
Ale prečo Slováci tento zvyk praktizujú už celé generácie? A kde sa vlastne vzal?
Od rakúsko-uhorských čias až dodnes
Etnografi uvádzajú, že zvyk nosiť kapriu šupinu pri sebe sa na Slovensku šíril už koncom 19. storočia. V niektorých regiónoch sa spomína dokonca skôr, ešte okolo roku 1850, keď bola ryba považovaná za sviatočný luxus. Kapor sa jedol len raz do roka, a tak sa mu pripisovala výnimočná sila „privolať dostatok“.
V starých hospodárskych zápiskoch z oblasti Turca sa uvádzalo, že šupina mala ochrániť dom pred hladovými rokmi, ktoré sa v 19. storočí opakovali častejšie, než by si ľudia želali. Rybí lesk mal byť protilátkou na prázdne sýpky a prostriedkom, ako „udržať peniaze v dome“.
Prečo práve šupina?
Národy v celej Európe hľadali počas zimného slnovratu symboly šťastia. Slovania si obľúbili rybu — podľa tradície predstavovala prúd života, ktorý pokračuje aj v časoch chladu a tmy. Šupina sa leskla ako minca, a tak sa jej pripisovala moc priťahovať ďalšie „lesklé veci“, teda bohatstvo a úspech.
V niektorých obciach na Záhorí sa dokonca verilo, že kto si šupinu vloží 24. decembra do vrecka kabáta, tomu sa v nasledujúcom roku otvoria nové možnosti zárobku. Pekne špecifické želanie — presne také, aké ľudová kultúra miluje.
Šupina ako amulet proti nečakaným výdavkom
Zvyk sa držal aj počas 20. storočia. Po prvej svetovej vojne, keď bolo Slovensko hospodársky oslabené, mnohí si šupinu uchovávali celý rok ako talizman proti biede. Niektoré rodiny verili, že šupina nesmie z peňaženky vypadnúť, inak sa otvorí brána k finančným stratám. Ľudia ju často nosili spolu s rodinnou fotografiou, akoby mala strážiť nielen peniaze, ale aj domáci pokoj.
Tichý rituál, ktorý zostal
Dnes síce máme internetbanking, trvalé príkazy a fintech aplikácie, no tradícia žije ďalej. Nie preto, že by ju niekto racionálne prepočítal, ale preto, že nesie kus našej kultúrnej pamäti. Kapria šupina je vlastne malá pripomienka toho, že niektoré rituály majú dlhšie trvanie než úradné reformy.
A keď ju človek nájde v peňaženke uprostred roka, pôsobí to ako jemný poklep na rameno z minulosti: „Neboj, tento rok to dáme.“
