O se*uálnom obťažovaní čítame často, no skutočný rozmer ponižovania si človek uvedomí až vtedy, keď sa ho problém priamo dotkne. Príbeh mladej ženy, ktorá po nástupe do banky narazila na nepríjemnú realitu, ukazuje, ako ľahko sa z obete stáva vinník. Namiesto podpory po sťažnosti na nevhodné dotyky šéfa narazila na stenu nepochopenia a bagatelizovania. Prečo je na mnohých slovenských pracoviskách obťažovanie stále vnímané len ako nevinná „sranda“?
Toxické prostredie namiesto vysnívanej práce
Začiatky v novom zamestnaní by mali byť o učení sa, budovaní vzťahov s kolegami a profesionálnom raste. Pre anonymnú ženu, ktorej príbeh zverejnila facebooková stránka Nekŕmte nás odpadom, sa však nástup do banky zmenil na každodenný boj o osobnú dôstojnosť. Namiesto kariérneho rozvoja musí riešiť situáciu, na ktorú ju žiadny pohovor nepripravil.
Jej priamy nadriadený s obľubou prekračuje intímne hranice tým, že ju zvykne plácnuť po zadku. Svoje neakceptovateľné správanie pritom obhajuje tým, že ide len o žart. Pre mladú zamestnankyňu to však vtipné vôbec nie je, situácia jej vyslovene prekáža a neželá si, aby sa jej šéf takýmto spôsobom dotýkal.
Keď obeti povedia, že je precitlivená
Logickým krokom bolo obrátiť sa na vyššie vedenie. Zamestnankyňa odišla za riaditeľom regionálnej pobočky s vierou, že si ju vypočuje a promptne zakročí. Reakcia, ktorú dostala, však bola mimoriadne neprofesionálna. Namiesto vyvodenia dôsledkov jej bolo naznačené, aby situáciu neprežívala tak dramaticky.
„Prišla som hovoriť o správaní svojho nadriadeného a zrazu sa riešilo, či nie je problém vo mne,“ uvádza zaskočená žena. Manažment sa podľa jej slov snažil preniesť zodpovednosť na ňu, akoby mala zmeniť svoje reakcie len preto, aby pôvodca problému nemusel korigovať svoje nevhodné návyky.
Normalizácia obťažovania medzi kolegami
Skutočné rozčarovanie však prišlo až po návrate medzi kolegyne. Žena dúfala aspoň v základnú solidaritu, no opäť narazila na nepochopenie. Ostatné zamestnankyne zostali prekvapené, že mala odvahu ísť túto tému vôbec oficiálne riešiť.
Tento postoj odhaľuje hlbší a systémový problém. Toxické správanie je v mnohých firmách natoľko zakorenené, že človek, ktorý sa voči nemu ohradí, rázom pôsobí ako narušiteľ kolektívu. Obeti však pochopiteľne nevyhovuje predstava, že by mal rešpekt k jej telu závisieť od momentálnej nálady manažéra.
Hranice a rešpekt nie sú luxus
Pracovisko by malo byť bezpečný priestor slúžiaci na plnenie pracovných úloh, nie miesto, kde musia ľudia znášať nechcené dotyky a následne vysvetľovať, prečo im to prekáža. Pozícia nadriadeného nikomu nedáva mandát na narúšanie osobných hraníc podriadených. Samotná aktérka si kladie dôležitú otázku: „Naozaj musím v 21. storočí obhajovať, že nechcem dostať od šéfa po zadku?“
Zverejnením svojho zážitku chce rázne apelovať na to, aby sa podobné incidenty prestali zametať pod koberec s klasickou výhovorkou, že sa vlastne nič nedeje. Pre človeka, ktorý to denne zažíva, ide o stratu dôstojnosti a pocitu bezpečia. Príbeh preto uzatvára silným odkazom: „Moje hranice nie sú prehnaná citlivosť. A rešpekt na pracovisku nemá byť odmena za to, že mlčím.“
