V dnešnej dobe sme sa tak hlboko ponorili do sveta slov, že sme zabudli na prastarý jazyk vibrácií, pocitov a energie. Od detstva nás učia, že komunikácia prebieha cez reč – cez vety, ktoré si vymieňame s ostatnými. Naučili sme sa rozumieť slovám, analyzovať ich význam, hľadať v nich skryté posolstvá. A predsa, niekedy slová klamú. Niekedy hovoria jedno, zatiaľ čo energia človeka, ktorý ich vyslovuje, prezrádza niečo celkom iné.
Predstavme si na okamih gazelu na africkej savane. Keď sa v jej blízkosti objaví lev, nepotrebuje sa s ním rozprávať, aby zistila, aké sú jeho úmysly. Necíti potrebu skúmať jeho slová, klásť otázky, hľadať dôvody. V okamihu vníma jeho energiu a vie, že jej úlohou je utiecť. Táto schopnosť jej zachraňuje život, udržuje ju v harmónii s prírodou a jej cyklami. My ľudia sme túto schopnosť stratili. Nie preto, že by bola menej dôležitá, ale preto, že sme ju nahradili dôverou v slová, ktorá je často slepá.
Koľkokrát sme sa ocitli v situácii, keď sme niečo „cítili“ – keď nám vnútorný hlas hovoril, že niečo nie je v poriadku, že vzťah, do ktorého vstupujeme, nebude pre nás dobrý, že človek, ktorému dôverujeme, nie je úprimný? Napriek tomu sme tieto pocity potlačili, pretože racionálna komunikácia nám ponúkala iný príbeh. A tak sme šli proti vlastnej intuícii, len aby sme sa neskôr ocitli v situácii, keď sme svoje rozhodnutie ľutovali.
V spoločnosti, ktorá je postavená na jazyku a slovách, sa nám môže zdať iracionálne, že by sme sa mali spoliehať na niečo tak „nehmotné“, ako sú vibrácie a energia. Ale čo ak práve tento starodávny spôsob vnímania sveta je tou najpravdivejšou formou komunikácie? Čo ak by sme sa na chvíľu prestali spoliehať len na to, čo nám hovoria iní, a namiesto toho sa obrátili dovnútra – na to, čo cítime, keď sme v prítomnosti niekoho nového? Možno by sme tak odhalili pravdu skôr, než by sme sa stali jej obeťami.
Je zaujímavé, že napriek našej evolúcii a technologickému pokroku stále vnímame záblesky tohto prirodzeného jazyka. Napríklad pes okamžite vie, či sa jeho majiteľ bojí alebo je pokojný, a reaguje podľa toho. Alebo malé deti, ktoré ešte neovládajú slová, ale cítia, kto je k nim úprimný a kto nie. A my dospelí? My sme sa naučili tieto signály ignorovať. Vybrali sme si cestu slov namiesto cesty pravdy, ktorú nám odhaľujú pocity.
Možno by sme mali začať znovu trénovať túto schopnosť. Možno by sme sa mali viac zamýšľať nad tým, čo cítime v prítomnosti ľudí, namiesto toho, aby sme sa sústredili len na to, čo hovoria. Možno by sme sa mali vrátiť k tomu, čo je nám prirodzené – k vnímaniu energií, ktoré si vymieňame v tichu, bez slov, bez analytických myšlienok. Lebo práve tam, v tom tichu, možno nájdeme pravdu, ktorú slová často skrývajú.
Autor: Mário Vidák
