Mladá hrobárka búra najväčšie mýty: Pália v krematóriu viac tiel naraz? Čo sa deje za dverami pohrebníctva

Mladá žena z Banskej Bystrice založila pohrebnú službu Celestia Pieta po tom, čo ju osobná strata priviedla k poslaniu sprevádzať zosnulých na ich poslednej ceste s maximálnou empatiou. Redakcia Plénum.sk vyspovedala majiteľku pohrebníctva.

Katarína (33) z Banskej Bystrice prešla netradičnou cestou, ktorá ju priviedla k založeniu vlastného pohrebníctva Celestia Pieta. Jej príbeh sa začal hlbokým osobným zážitkom – stratou milovanej starkej. Keď ju držala za ruku v jej posledných chvíľach, vnímala nielen odchod blízkeho človeka, ale aj množstvo otázok o smrti a o tom, čo nasleduje po nej. Keď pohrebná služba starkú odviezla, Katarína začala pátrať po odpovediach: čo sa deje s telom, ako prebieha príprava na poslednú rozlúčku a aká starostlivosť sa zosnulým venuje. Pohľad na starkú v rakve ju neskôr utvrdil v tom, aké dôležité je, aby tento proces prebiehal s absolútnou úctou a citom. Cez známych dostala príležitosť nahliadnuť do zákulisia pohrebníctva, kde ju fascinovala precízna a rešpektujúca práca hrobárov a obradníkov. Postupne sa učila, zbierala skúsenosti, až sa nakoniec rozhodla otvoriť si vlastnú pohrebnú službu, aby mohla pomáhať rodinám v ich najťažších chvíľach.

Katka, váš príbeh sa začína veľmi intímnym momentom – odchodom vašej starkej, ktorú ste do poslednej chvíle držali za ruku. Ako presne sa z tohto hlbokého smútku a hľadania odpovedí zrodilo rozhodnutie vstúpiť do sveta, ktorému sa väčšina ľudí radšej vyhýba?

Môže za to moja prirodzená zvedavosť. Keď starká zomrela a ja som bola pri nej, tá zvedavosť – alebo neviem, ako presne ten pocit nazvať – ma úplne pohltila. Sledovala som posmrtný proces jej tela od chvíle, keď vydýchla, až kým po ňu neprišla pohrebná služba. Sledovala som, ako chladne, ako nastupuje posmrtné stuhnutie, ako sa mení.

Keď pre ňu napokon prišli, nezaobchádzali s ňou úplne tak, ako som si dovtedy predstavovala, že by to malo fungovať. Empatia voči nám, smútiacej rodine, bola z ich strany minimálna. Pamätám si, ako som po ich odchode celý deň až do rána sedela za počítačom, googlila, pozerala videá a hľadala informácie o tom, čo sa s telom deje ďalej. Zaujímalo ma, kde presne starká je, čo s ňou robia a ako vlastne prebiehajú tie tri dni, kým sa s ňou definitívne rozlúčime v kostole.

Keď som potom prišla na pohreb a pozrela sa do rakvy, tá zmena, ktorú smrť na tvári spôsobí, pre mňa znamenala obrovský šok. Starká vyzerala úplne inak. Mala oči a ústa nešetrne zalepené lepidlom. Pritom si dodnes pamätám, ako sa jej sestra bezprostredne po smrti krásne a s úctou postarala – vyrovnala jej ruky aj nohy, na oči jej položila mince a ústa mala prirodzene zatvorené. Celú svätú omšu som v duchu premýšľala nad tým, prečo to v pohrebnej službe urobili a čo sa s jej telom a tvárou stalo, že ma to tak strašne rozrušilo. To ma hnalo pátrať ďalej, až kým som nedospela k rozhodnutiu, že ten proces musím vidieť na vlastné oči, zažiť ho a možno si to sama vyskúšať. Nakoniec sa mi to podarilo – dostala som sa do jednej pohrebnej služby, kde mi ukázali celé zákulisie.

Ako 33-ročná žena pôsobíte v prostredí, ktoré si spoločnosť spája skôr so staršími mužmi. Aké boli vaše úplné začiatky pri práci hrobárky a príprave tiel? Prišiel niekedy zlom, kedy ste si povedali, že to fyzicky alebo psychicky nezvládnete?

Paradoxne, ma pohrebníctvo už od prvej návštevy zákulisia dostalo do totálneho psychického balansu. Neviem, ako je to možné, ale je to taký hlboký vnútorný pokoj, že by som ho dopriala zažiť každému – ten čistý pocit, že ste na správnom mieste a robíte to, čo máte.

A či som pochybovala, či to zvládnem? Samozrejme, pred prvou reálnou návštevou zákulisia som mala obrovský stres. No vo chvíli, keď som ten proces uvidela naživo, nedokázala som sa len pasívne pozerať. Okamžite som chcela pomôcť, priložiť ruku k dielu a stať sa súčasťou toho celého.

Zaujímalo vás, čo sa deje s telom po úmrtí, až ste do tohto „zákulisia“ naplno prenikli a začali sa o telá starať. Môžete čitateľom aspoň trochu poodhaliť, čo všetko reálne obnáša táto intímna starostlivosť o zosnulého, kým ho rodina uvidí upraveného v truhle?

Ja sa o svojich nebožtíkov starám nasledovne: najskôr ich dôkladne umyjem a vydezinfikujem, pričom špeciálnym šampónom ošetrím aj ich ruky a vlasy. Následne upravím účes, oholím bradu, upravím chĺpky a obočie. Tvár im dôkladne vymasírujem špeciálnym krémom, ktorý slúži ako ideálny podklad pod make-up.

Potom nasleduje fixácia očí a úst, ktorú robím s cieľom dosiahnuť čo najprirodzenejší efekt. Používam na to výhradne profesionálnu posmrtnú kozmetiku a musím povedať, že ten rozdiel vo výsledku je neskutočný. To lepidlo, ktoré som spomínala pri pohrebe mojej starkej, nepoužívam vôbec. Naučila som sa, ako ústa v prípade potreby precízne zašiť, prípadne zosnulému jemne podložiť bradu – to je však veľmi individuálne. Nakoniec prichádza na rad samotný make-up. Nanášam ho tak, aby človek v žiadnom prípade nevyzeral ako vosková figurína. Naopak, snažím sa zachovať všetky typické črty zosnulého, na ktoré bola rodina zvyknutá, vrátane stareckých škvŕn či znamienok. Vždy sa snažím čo najviac priblížiť k poslednej fotografii, ktorú mi pozostalí poskytnú.

Vždy robím pre výsledok absolútne maximum. Zosnulého upravujem na najvyššej úrovni aj vtedy, keď si rodina neželá otvorenú rakvu. Verím totiž, že každý jeden človek si zaslúži odísť z tohto sveta vo svojej najlepšej možnej verzii. A hoci mi to tí zosnulí už nepovedia, niekde vo vnútri cítim, že sú s mojou prácou spokojní.

Pri vašom povolaní ste dennodenne v bezprostrednom kontakte so smrťou a obrovským žiaľom rodín. Čo bol pre vás doteraz ten najsilnejší, najemotívnejší alebo najviac šokujúci moment, ktorý ste pri tejto práci zažili a na ktorý nikdy nezabudnete?

Najviac mi je ľúto rodín, ktorým zomrie dieťa. Nemám absolútne žiadny osobný alebo technický problém s úpravou či pochovávaním dieťatka, práve naopak – pre mňa sú to tie najčistejšie duše, skutoční anjelikovia. Celá tá ťažoba spočíva v emóciách tých zasiahnutých rodín. Či už ide o predčasniatka, batoľatá alebo staršie deti okolo desiatich rokov, pohľad na ich blízkych ma vždy nesmierne bolí. V tomto smere sa držím životnej filozofie, že každý človek má už vopred presne dané, koľko času má na tomto svete vyhradeného.

Nikdy však nezabudnem na jedno nenarodené bábätko – bol to chlapček a stalo sa to len nedávno. Mamička oň prišla v 22. týždni tehotenstva. Keď som ho videla, hlboko ma to zasiahlo. Pamätám si, ako som mu vlastnoručne čalúnila maličkú truhličku a hľadela na tie miniatúrne ručičky a nôžky, ktoré vyzerali ako dokonalá bábika. Len málokto si totiž dokáže naživo predstaviť plod v tomto štádiu – že to už dávno nie je len nejaké embryo, ale hotová, malá verzia človeka, ktorú dovtedy rodičia videli iba na ultrazvuku.

Každodenný pohľad na pominuteľnosť musí ľudskú psychiku nevyhnutne formovať. Ako táto netradičná práca zmenila váš pohľad na bežný život, každodenné malicherné problémy a na vašu vlastnú smrteľnosť?

Zmenila ma, a to naozaj rapídne. Každý človek rieši denne nejaké problémy – raz sú väčšie, inokedy menšie. Neustále sa za niečím naháňame, no realita je taká, že do hrobu si so sebou nevezmeme absolútne nič. Ľudia sa dokážu dlhé roky hnevať na druhých kvôli materiálnym veciam, ktoré o pár rokov bude užívať niekto úplne cudzí, alebo si neustále vyčítajú, kto sa ako zachoval. Pritom tými najdôležitejšími ľuďmi na tomto svete sme my sami pre seba.

Kľúčové vnútorné uvedomenie u mňa nastalo vtedy, keď som si naplno uvedomila, že tí, ktorých pochovávam, už nikdy nič nevyriešia – a nevyriešia to ani tí, ktorí mali potrebu niečo spätne riešiť s nimi. Žijeme vo svete, kde sa kvôli neustálemu stresu často oberáme o skutočný život. Tým najdôležitejším v živote je zdravie, a to nielen to fyzické, ale rovnako aj psychické. To bolo pre mňa jedno z najväčších poznaní.

Ja osobne chcem žiť dlho. Svoj vyhradený čas nepoznám, no pohrebníctvo mi každý jeden deň pripomína, že nie sme nesmrteľní a život sa môže skončiť doslova zo dňa na deň. O to intenzívnejšie sa učím žiť v prítomnom okamihu. Je to neskutočné oslobodenie, keď si uvedomíte, že kým ste tu a dýchate, dokážete vyriešiť absolútne všetko. Keď tu už nebudete, až vtedy to bude horšie.

Založili ste si v Banskej Bystrici vlastnú pohrebnú službu, aby ste rodinám pomáhali v najťažších chvíľach. Aké sú najväčšie mýty, ktoré o vašej práci kolujú, a ako napríklad reagujú ľudia vo vašom okolí, keď zistia, čím sa takáto mladá žena živí?

Mýtov okolo našej práce koluje extrémne veľa a niektoré hraničia až so sci-fi žánrom. Najväčšie šialenstvá, aké som kedy počula, sa spájajú s krematóriami. Ľudia veria fámam, že sa v peciach páli viac tiel naraz a že popol, ktorý dostanú v urne, v skutočnosti vôbec nepatrí ich príbuznému. Úprimne môžem za seba a za Krematórium v Banskej Bystrici vyhlásiť, že sa tam striktne dodržiavajú všetky zákonom stanovené pravidlá. Chodím tam veľmi často a všetko je tam vždy na špičkovej úrovni. Celý proces je monitorovaný kamerovým systémom a záznamy sa povinne archivujú po dobu jedného roka. Všetky pochybnosti sa teda dajú okamžite a jednoznačne vyvrátiť, navyše tam pracujú úžasní ľudia.

Ďalším veľkým mýtom je predstava, že hrobári sú nejakí čudáci. Priznám sa, že kým som ich osobne nespoznala, myslela som si to tiež. Ale nie je to pravda. Nie sú to žiadni čudáci – sú to ľudia nesmierne nad vecou. Nemajú potrebu sa niekde predvádzať a v tichosti si strážia hlboké pravdy o živote a smrti, ktoré sa vďaka tejto ťažkej práci naučili. Teda, väčšinou (smiech).

Sama som sa postupne dostala do komunity ľudí, ktorí v pohrebníctve podnikajú, a sú pre mňa obrovskou profesionálnou inšpiráciou. Ešte mi napadá jeden mýtus, o ktorom sa hovorilo, že pohrebníctva sú jedna veľká mafia. Možno na Sicílii áno, a u nás na Slovensku to tak možno ľudia vnímali pred 20 či 30 rokmi. Aj tie staré príbehy, čo som počula, však beriem s rezervou ako poriadne nafúknuté senzácie, ktoré v realite nemuseli byť vôbec také horúce. Dnes je už doba úplne inde. Žijeme vo svete plnom kamier a jedno nepremyslené slovo v SMS správe vás dokáže dostať za mreže. Ľudia v biznise sú dnes oveľa opatrnejší a profesionálnejší než kedysi.

Ak by ste mohli svojej starkej, kvôli ktorej ste sa dostali do pohrebníctva, dnes povedať jednu vetu, aká by to bola?

„Keby si dnes videla, čo si vo mne zanechala, vedela by si, že tvoj odchod nebol koncom nášho príbehu. Starká, držala som ťa za ruku, keď si odchádzala. Dnes držím za ruku iných ľudí, aby sa nebáli tak, ako som sa vtedy bála ja.“