Na sviatok Všetkých svätých a dušičiek sú hroby na slovenských cintorínoch zapratané sviečkami. Sú rôznych veľkostí, tvarov a farieb, ale všetky majú pripomínať tých, ktorí už nie sú medzi nami. Málokto však vie, čo sviečka na hrobe v skutočnosti znamená a odkiaľ pochádza tradícia ponechávania svetiel na hroboch.
Svetlo vždy vyvoláva pozitívne pocity. Koniec koncov, osvetľuje tmu. Ak je jeho zdrojom oheň (ako napríklad pri sviečkach), okamžite sa stáva aj útulným a atmosférickým.
Z tohto dôvodu mnohí ľudia radi chodia na cintorín 1. novembra večer, keď na hroboch horí množstvo sviečok. Intuitívne vieme, že ide o spôsob uctenia si pamiatky zosnulých, ale málokto si uvedomuje, aké viery a tradície sa za týmto zvykom skrývajú.
Prečo kladieme sviečku na hrob?
Na Slovensku sa sviečka na hrobe stotožňuje s kresťanskou tradíciou. Vychádza z toho, že smrť je koncom našej prítomnosti na zemi, ale zároveň začiatkom nového, večného života v nebi. Sviečky horiace na hroboch symbolizujú práve prechod nesmrteľnej duše do krajiny večného šťastia.
Pre ľudí, ktorí navštevujú cintoríny, sú sviečky spôsobom, ako dať svojim predkom najavo, že na nich pamätajú a dúfajú, že sa s nimi na onom svete opäť stretnú. Je zaujímavé, že nie všetky kresťanské krajiny zdobia hroby týmto spôsobom. V niektorých častiach sveta sa väčší význam prikladá modlitbe za mŕtvych, ktorá má pomôcť ich dušiam na ceste do neba.
Odkiaľ pochádza zvyk zapaľovať sviečky?
Sviečka na hrobe, hoci je súčasťou cirkevnej tradície, nie je prvkom, ktorý vymysleli kresťania. Zvyk pripomínať si pamiatku zosnulých pomocou ohňa má korene ešte v časoch pohanských kmeňov. Každý národ, v každej zemepisnej šírke, mal svoje vlastné viery a rituály súvisiace so spomienkou a uctením si tých, ktorí ukončili svoju pozemskú púť.
Dnes je najobľúbenejším zvykom spojeným s uctievaním si mŕtvych keltský samhain, ktorý sa oslavuje v noci z 31. októbra na 1. novembra. Z toho vznikol dnešný Halloween. Pôvodne však oslavy nepripomínali bezstarostnú zábavu.
