Zdá sa, že protesty poľnohospodárov sú novým kanárikom v uhoľnej bani európskej politiky. Po tom, čo holandskí poľnohospodári v marci protestovali proti nariadeniam EÚ o dusíku, sa teraz blok dostal do sporu s východoeurópskymi krajinami v súvislosti s prílevom obilia z Ukrajiny, píše Ralph Schoellhammer pre UnHerd
Rozhodnutia týchto krajín – Poľska, Maďarska, Rumunska, Českej republiky a Slovenska – zakázať dovoz obilia, olejnatých semien, mliečnych výrobkov a mäsa z Ukrajiny predstavujú problém pre celý blok. Jednotlivé členské štáty EÚ nemôžu jednoducho zakázať výrobky z tretej strany, najmä ak existuje dohoda o voľnom obchode, ako je to v prípade Ukrajiny. Európska komisia rýchlo pripomenula Varšave a ďalším, že obchodné “rozhodnutia sa môžu prijímať len na európskej úrovni. Preto nie sú možné jednostranné opatrenia.” Tento názor sa, neprekvapujúco, vo východnej Európe nezdieľa, a tak obilní rebeli doteraz neustúpili.
V očakávaní, že týchto päť štátov sa nevzdá navrhovaných protekcionistických opatrení, Brusel pripravuje mimoriadne opatrenie, ktoré umožní faktický zákaz dovozu ukrajinských poľnohospodárskych výrobkov do susedných členských štátov až do júna. Inými slovami, EÚ sa zložila pod tlakom malého počtu členských štátov – rovnako ako počas finančnej krízy v rokoch 2007 až 2009.
Napriek minulým skúsenostiam sa však zdá, že EÚ je odhodlaná situáciu ešte zhoršiť. Jej nespočetné pravidlá a širšia štruktúra sa zdajú byť najsilnejšie v podmienkach mieru a pokoja, ale v čase krízy sa ľahko ohýbajú. Európska komisia napríklad v súčasnosti pripravuje žalobu proti Maďarsku na Európskom súdnom dvore v súvislosti so zákonom z roku 2021 o zaobchádzaní s komunitami LGBTQI+.
Bez ohľadu na podstatu prípadu si v Budapešti nepochybne všimli, že tlak môže ísť oboma smermi, a účasť Maďarska na zákaze dovozu je toho jasným ukazovateľom. Žalobu charakterizuje aj absencia podpory zo strany krajín strednej a východnej Európy, ako sú Poľsko, Rumunsko, Slovensko a Bulharsko. Navyše nie je žiadnym tajomstvom, že poľská vláda sympatizuje s typom legislatívy, ktorú prijalo Maďarsko, a len o vlások unikla podobnej žalobe.
Rozpory sa však neobjavujú len medzi východom a západom Európy, ale aj v rámci týchto dvoch blokov. To, že sa vzťahy medzi Poľskom a Maďarskom zhoršili vďaka rozdielnym prístupom k riešeniu vojny na Ukrajine, je jasné; to isté platí o vážnych nezhodách medzi Parížom a Berlínom vo všetkých otázkach energetiky. Zatiaľ čo Nemecko zhromažďuje stúpencov svojej protijadrovej politiky, Francúzsko oznámilo vytvorenie projadrovej aliancie v rámci EÚ. Odklon Emmanuela Macrona od európskej politiky voči Číne a požiadavka väčšej nezávislosti od USA zostávajú na kontinente boľavým miestom, keďže tieto prístupy neboli koordinované ani s EÚ, ani s ostatnými členskými štátmi.
Všetky tieto rastúce vnútorné rozpory ukazujú, že EÚ nie je len projektom zameraným na presadzovanie mieru, ale aj projektom, ktorý závisí od mieru. Počas celej svojej histórie mala Únia skutočné problémy udržať členské štáty v súlade, keď sa v blízkosti jej hraníc objavil ozbrojený konflikt.
Na rozdiel od často opakovanej tézy, že časy krízy “posilňujú európsku jednotu”, historické záznamy dokazujú presný opak. Najpozoruhodnejšie akty jednoty – ako zavedenie eura alebo prijatie veľkého počtu nových členských štátov – sa udiali v časoch pozoruhodného mieru a stability v 90. rokoch 20. storočia a začiatkom roka 2000. Bolo to v čase, keď bola téza o “konci dejín” na vrchole svojej popularity.
S končiacim sa koncom dejín môžeme byť svedkami toho, že to isté sa stane aj s mýtom o stále užšej Únii, pretože európske štáty si čoraz viac razia inú cestu.
Redakcia Plénum.sk
