Francúzsky prezident Emmanuel Macron sa pred niekoľkými dňami vrátil z návštevy Číny po sérii formálnych a neformálnych rozhovorov so svojím čínskym náprotivkom, prezidentom Si, kde sa mu dostalo poct a pozornosti, aké môžu očakávať len predstavitelia veľmi významných a priateľských mocností. Podpísal tam niekoľko investičných dohôd medzi oboma krajinami vrátane výstavby nového výrobného závodu Airbusu v Číne. Projekt dopravných lietadiel Airbus, ktorý svojho času zosadil americký Boeing z celosvetovej dominancie na trhu veľkých osobných lietadiel, je zrejme najúspešnejším projektom technologickej strategickej samostatnosti v Európe. Je to aj významný projekt spolupráce s Čínou, keďže konečná montáž a vybavenie týchto lietadiel sa v súčasnosti realizuje najmä v Číne. Je to aj podpora pre tých, ktorí v Európe vyzývajú, aby Európa odklonila svoje kľúčové dodávateľské reťazce od krajín, ako je Čína, ktoré nie sú v jedinom správnom geopolitickom tábore, údajne z dôvodu „odklonenia rizika“.
A nielen to, sľúbil, že čínska firma Huawei dostane vo Francúzsku spravodlivé podmienky. Ide o výrazný vzdor voči USA, ktoré po zosadení amerického výrobcu technológií komunikačných sietí z trónu najvyspelejšieho v tejto oblasti začali túto firmu démonizovať ako najväčšiu hrozbu pre národnú bezpečnosť celého ľudstva, ktorej technológiám sa musí povinne vyhýbať každý uvedomelý člen „slobodnej demokratickej spoločnosti“ pod patronátom Washingtonu.
Určite tam hovoril aj o mnohých iných záležitostiach, ktoré sú síce významné, ale v súvislosti s jeho návštevou sa o nich príliš nehovorí, napríklad o spolupráci Francúzska s Čínou v Afrike, keď vplyvné postavenie Francúzska a jeho kapitálu vo viacerých afrických krajinách by bolo sotva udržateľné, keby úzko nespolupracovalo so súčasným hlavným motorom rozvoja Afriky, Čínou.
Pre geopolitických jastrabov a ideologických zaslepencov snívajúcich o Novom americkom storočí to teda musela byť nočná mora, najmä keď počas návštevy údajne zazneli aj také výroky ako „nie som ani Taiwančan, ani Američan“, ako aj ďalšie náznaky, že sa nechce nechať zatiahnuť do nejakého umelého, zbytočného konfliktu o Taiwan.
Nezostalo však len pri útržkovitých vyjadreniach v Číne; po návrate do Európy Macron s ešte väčšou výrečnosťou pokračoval v tom, čo robil a hovoril v Číne, keď namiesto toho, aby Európu vyzval, aby znížila svoju závislosť od Číny, ako by si to želali jastrabi a ideologickí zaslepenci, vyzval ju, aby znížila svoju závislosť od USA, a varoval ju, aby sa nenechala zatiahnuť do konfliktu medzi Pekingom a Washingtonom v súvislosti s otázkou Taiwanu. Ide o jasnú výzvu azda najvplyvnejšieho štátnika EÚ v súčasnosti, aby sa Európa nenechala zatiahnuť do konfliktných geopolitických hier Ameriky. A je to celkom pozoruhodné v súbežnosti s ďalšími udalosťami, ako je napríklad únik spravodajských dokumentov z Pentagónu, ktoré dokazujú, že USA špehujú svojich spojencov, napríklad Južnú Kóreu, a dozvedeli sa, že Juhokórejčania sa nechcú nechať zatiahnuť do konfliktu na Ukrajine a hľadajú spôsoby, ako vyhovieť USA, ale urobiť to tak, aby sa americký vlk najedol, ale koza dobrých vzťahov s Ruskom zostala nedotknutá.
Alebo s nadchádzajúcou cestou vysokých predstaviteľov amerického ministerstva zahraničných vecí do EÚ a Strednej Ázie, kde majú priniesť spravodajské dôkazy o tom, že sankcie voči Rusku sa v ich krajinách v skutočnosti nedodržiavajú, alebo sa aspoň sankcie v EÚ skryto obchádzajú, pričom úrady to veľmi nezaujíma, pretože všade vládne nechuť nechať sa zatiahnuť do konfliktov, ktoré svetu vnucuje Amerika, a to aj tam, kde sa do nich zdanlivo zapájajú.
A zdá sa, že vo Francúzsku sa znovu prebúdza de Gaullov duch s jeho túžbou po strategickej autonómii a že je tu snaha o akúsi de Gaullovu nacionalizáciu nielen Francúzska, ale aj Únie, a Francúzsko je teraz v situácii, keď unipolárny poriadok a americká hegemónia zanikajú, takže sa musí pokúsiť prispôsobiť novému globálnemu prostrediu, ako to už vidíme vo väčšine krajín mimo Západu. Čína je už mnoho rokov najväčším obchodným partnerom Francúzska a ešte silnejšej európskej ekonomiky Nemecka a Únie ako celku a akékoľvek zapájanie Európy do konfliktov s USA a narúšanie výhodných kooperačných vzťahov je jednoznačne sebazničujúce.
Macron poskytol rozhovor magazínu Politico a dvom ďalším francúzskym novinárom na palube lietadla, keď sa vracal do Európy, a povedal im: „Obrovským rizikom, ktorému Európa čelí, je zapletanie sa do kríz, ktoré nie sú naše, čo nám bráni v budovaní našej strategickej samostatnosti.“
„Bolo by paradoxné, keby sme prepadli panike a verili, že sme len prisluhovači Ameriky,“ povedal Macron. „Otázka, na ktorú si Európania musia odpovedať, znie, či je v našom záujme eskalovať krízu okolo Taiwanu? A to nie je.“
Hovoril tiež o tom, že Európa je príliš závislá od USA v oblasti zbraní, energie atď. a že musí posilniť svoj vlastný obranný priemysel.
Prirodzene, v USA, EÚ a u našich politikov, ktorí vidia osud Európy v tom, že slepo nasleduje Washington, a to aj na jeho úkor, to vyvolalo veľké pobúrenie. Ale tí, ktorí sú presvedčení, že EÚ má svoje vlastné záujmy a mala by viesť vlastnú globálnu stratégiu, to radi počujú, aj keď ich v západných médiách nie je toľko počuť. Isté však je, že rozvoj Európy bez spolupráce s rýchlo sa rozvíjajúcou Čínou by nemal veľmi dobré vyhliadky.
V západných médiách skôr zaznievajú hlasy, ako napríklad hlas amerického republikánskeho senátora Marca Rubia, známeho svojimi jastrabími názormi, ktorý požaduje, aby EÚ veľmi rýchlo objasnila, či Macron hovoril len za Francúzsko alebo aj za EÚ, čo veľmi pripomína tlak na Úniu, aby sa od Macrona dištancovala. Alebo počujeme hlasy politikov, ako je Mirka Němcová, ktorá Macronove výroky označuje za zradu.
Macron medzi nebezpečnou závislosťou EÚ od USA hovoril o prílišnej závislosti od dolára. Zjavne tým nemyslel, že by sa EÚ mala zapojiť do nejakej kampane za de-dolarizáciu. Teraz však už aj niektorí americkí ekonómovia otvorene píšu o tom, že zložitá situácia v súčasnom globálnom finančnom systéme a hroziaca finančná kríza nie sú spôsobené stavom svetových bánk, ale skôr miznúcou hegemóniou dolára bez dostatočného rozvoja alternatív a prenášaním vnútorných problémov americkej ekonomiky do sveta prostredníctvom dolára. Keď napríklad protiinflačná politika USA spôsobila dlhovú krízu rozvojových krajín, celosvetový nedostatok kapitálu potrebného na prekonanie hospodárskeho poklesu v posledných rokoch, znehodnotenie donedávna štandardných spoľahlivých úložísk bohatstva, ako sú americké štátne dlhopisy atď.
Macronove výzvy a dohody uzavreté v Číne sú preto len pragmatickou pripomienkou reality, ktorú EÚ nesmie ignorovať, ak nechce poslušne krvácať do amerického chrbta.
